Rafting v Taliansku

Jedného slnečného rána som sa s Leninom cez Rakúsko a Nemecko vybral do Slnečného údolia (Val di Sole) v talianskych Dolomitoch.

Cesta z Bratislavy do kempu Dimaro, v ktorom sme sa rozložili trvala asi 10 hodín. Okrem nás dvoch bol v mikrobuse náš sprievodca a inštruktor v jednej osobe Andrej, šofér Tóno a ďalší dvaja odvážlivci, ktorí si chceli vyskúšať studenú vodu rieky Noce napájanú ľadovcom.
Po rozložení stanov a krátkej obhliadke okolia (čapujú tam výborné kvasnicové pivo), sme si spravili plán na druhý deň. Najlepšie podmienky na raftovanie na tejto rieke sú v júni a v júli. Teraz bol koniec augusta a tak sme si vybrali spodný asi 16 kilometrový úsek Noce od dediny Monclassico, v ktorom je vďaka prítokom viac vody.

Na druhý deň okolo 11. hodiny, keď už bolo teplejšie a aj vody z ľadovca bolo viac, sme si obliekli neoprény a po "brífingu" nasadli do raftu. Ak som si myslel, že to bude podobné ako u nás splavy Dunajca, veľmi som sa mýlil. Nebolo to len kormidlovanie a obzeranie okolia. Tu bolo treba počúvať povely a rýchlo reagovať. Všetci sme museli naraz pádlovať raz dopredu, potom dozadu a niekedy keď sa raft musel rýchlo otočiť na mieste aj každá strana do iného smeru. Prípadne odľahčiť bok, predok alebo zadok raftu tým, že sme sa premiestnili na opačnú stranu.
Po asi dvoch hodinkách sme boli radi, že sa priblížilo Caldes. Je to veľké vodácke stredisko, kde sme si konečne dali prestávku. No a potom hor sa do najťažšieho úseku. Jednotlivé pereje na riekach sú podľa obtiažnosti rozdelené do stupňov. Pre rafty sú prejazdné I° - VI°. Na Noce sú najťažšie úseky ohodnotené na V° a jeden nás čakal na záver dňa, volá sa Torrente Barnes. Rieka tesne pred vliatím do jazera vchádza do skalnatého kaňonu a ukazuje svoju silu.
Tu sme zastavil a išli sa pozrieť čo nás čaká. Bola tu už partia vodákov z Českých Budejovíc, ktorý to splavovali nielen na raftoch ale aj na kajakoch. Kajakári túto päťku zvládli bez väčších problémov. Miestni rafteri, ktorí tu vozia turistov a sú za nich zodpovední, na tomto úseku spúšťali prázdne člny na lanách a až pod rapidou (perejou) pokračujú na vode. To isté po predchádzajúcich skúsenostiach urobili aj dva české rafty. Predchádzajúci deň sa im tu jeden zasekol a vraj ho museli sfúknuť na vode a až potom sa im ho podarilo vytiahnuť. Tretí raft sa však odrazil od brehu a krásnym štýlom tento úsek prešiel. To nás naštartovalo a skúsili sme to aj my. Nájazd nám moc nevyšiel a po náraze na veľký balvan sa raft prevrhol a my sme skončili vo vode...
... je to zaujímavé, keď vás prúdy pod hladinou krútia a vy neviete, ktorým smerom sa pláva hore. Je to preto, že vo vode plnej bubliniek vzduchom to vyzerá tak, akoby svetlo prúdilo zo všetkých strán. Ešte, že som mal vestu a tá ma neomylne vynášala ku hladine. No a to už vedľa nás dopadajú hádzačky a českí bratia nás vyťahujú z vody. Škoda, že sme to s nimi nestihli zapiť, lebo sa už balili a odchádzali domov.

Tretí deň sme si dali túru. Vybrali sme sa na horskú chatu Rifugio Mantova. Smola bola v tom, že sme nemali poriadnu turistickú mapu, náš sprievodca trocha poblúdil a dostali sme sa na starú ex. Rifugio Mantova (2.985 m. n. m.), z ktorej zostala len hŕba kamenia. Náš pôvodný cieľ, sa týčil o 500 m vyššie, na vedľajšom hrebeni.

Ďalší deň sme sa znova venovali raftingu, s tým rozdielom, že sa nám podarilo prejsť aj cez "vražednú" päťku, aj keď na konci sme sa odrážali od skál ako biliardová guľa. No a potom už nasledoval návrat domov, a liečenie svalovice a mozoľov.

Nabudúce by sme si chceli vyskúšať Himaláje. Pozval nás tam jeden Nepálčan, ktorý si práve zarábal raftovaním na Noce. Vraj tam jazdia aj rapidy šiestého stupňa ...