Víkend v Slovenskom raji

Národný park Slovenský raj je pre turistov otvorený po celý rok. V zime je to o čosi náročnejšie a veľakrát je potrebné pri prechode roklinami použiť zimné technické pomôcky ako sú napríklad mačky.

Po skončení tej klasickej turistickej sezóny sme sa rozhodli obdivovať krásy roklín v zime, aj keď mi nepoznáme prestávku medzi jednotlivými ročnými obdobiami. Hneď po príchode do Slovenského raja sme zavítali do Suchej Belej. Aj keď je piatok, nestretáme žiadneho turistu ( jediný človek ktorého sme stretli bol náš úspešný horolezec Peter Hámor) a sami míňame búdku, kde v letnom období vyberajú vstupné do rokliny. Hneď za búdkou sme si obuli ,, nešmeky,, pre lepší pohyb po zamrznutom potoku a hlavne po drevených lávkach. Roklina nám kúsok po kúsku ukazovala svoju krásu, množstvo ľadopádov okolo kovových rebríkoch, len umocňovalo zimnú atmosféru. Po necelých troch hodinách sme opustili roklinu a lesom vystúpali na Glackú cestu. Keďže zostup na Podlesok sa nám zdal monotónny a mali sme dobrý čas, sme sa rozhodli, že dolu zídeme roklinou Veľký Sokol. Náročnosť zostupu po kovových a drevených rebríkoch predĺžil náš pobyt v rokline až úplnej tmy.
Druhý deň sme sa vybrali zdolať Závojový vodopád v Sokolej doline. Začínali sme na Čingove a Prielomom Hornádu sme sa dostali na odbočku na Biely potok, ktorým sme došli do ústia Sokolej doliny. Po výstupe k prvému rebríku na nás čakalo veľké prekvapenie v podobe rozbitej lávky, ktorú poškodil padnutý strom. Počiatočné obavy sa rozplynuli hneď pri vstupe na prvý šteblík rebríka. Poškodené miesto sa dalo bezproblémovo obísť a až na vrchol sme už len obdivovali zamrznutú scenériu vodopádu.
Na záver nášho pobytu v Slovenskom raji sme si vybrali túru do rokliny Stredné Piecky. Auto sme odstavili na parkovisku v Hrabušickej píle ( v zime sa neplatí za parkovné), odkiaľ sme vyrazili na túru. Po niekoľkých metroch asfaltkou sme odbočili po žltej značke do samotnej rokliny. Chodník viedol popri potoku Píľanka, ktorým sme sa dostali k najväčšiemu rebríku v Slovenskom raji na Veľkom vodopáde. Po prekonaní vodopádu sme vošli do úzkej rokliny s množstvom drevených a kovových mostíkov a stúpačiek. Bez retiazok na nohách by tieto úseky neboli priechodné. Po dvoch hodinách pobytu v rokline sme prišli k poslednému tzv. Terasovitému vodopádu, nad ktorým sa nachádzal už len krátky úsek lesom k záveru rokliny.